streda 31. októbra 2018

Smútok

Ako dlho som si tu už nič nenapísala.
Už dva mesiace či viac? No popravde ani ja sama neviem. Pre niekoho možno ani nie tak dlhá doba.
Neviem, či aj ty máš niekedy také obdobie, že sa okolo teba deje strašne veľa vecí a ty sa nevieš ani na sekundu zastaviť.


Všetko mi to začalo keď som v auguste odišla na dovolenku domov na Slovensko. Veľmi som sa tešila, lebo som už aj v práci začínala byť nervózna zo všetkého okolo mňa - tak som vedela, že to už potrebujem.
Medzitým ako som bola doma na Slovensku som sa sťahovala do bytu v Anglicku. Neviem kde som mala vtedy hlavu riešiť všetko týždeň pred odchodom alebo keď budem doma ale nejak sa to podarilo a ja som sa pekne krásne presťahovala do bytu.
Ako vždy som sa snažila môj čas venovať každej osobe, ktorej som mohla. Keď sa nad tým zamýšľam ani neviem, či to mám nazvať, že som vôbec bola na dovolenke lebo či som si oddýchla to sa moc povedať nedá.
Musím ale povedať, že mi bolo dobre. Veľmi som si cenila a aj doteraz si cením čas mojich blízkych a mojich kamarátiek. Že za mnou prišli, že chceli so mnou stráviť čas.
Ale bola tu jedna osoba, ktorú som milovala a milujem - ale už ju nikdy viac neuvidím.


Neviem ako moc dobre si si všimla moju koženú bundu. Kúpila som si ju tu v Anglicku ale ešte predtým než som vedela, že tu pôjdem žiť.
Už má svoje roky a je na niektorých miestach roztrhaná. No mne to nevadí.
V mojich školských rokoch som veľa nezarábala. Keď som tu mala ísť môj dedko mi dal na ňu peniaze.
Bol to asi môj prvý kúsok oblečenia, ktorý mi sedel hneď ako som si ho vyskúšala a ktorý som si hneď zamilovala. Hneď potom nasledovala Leviska ale to už vieme.
Ale aby som už prešla k pointe tohto článku.

Odišiel mi dedko. Tam do nebíčka. Neviem ako ty, či sa ti to už stalo niekedy, že si prišla o niekoho blízkeho alebo nie a ani neviem ako si to prežívala alebo možno ešte prežívaš, ale predsa len sa chcem podeliť o pár myšlienok z mojej hlavy.

Ak mám byť úprimná nejak sa s tým neviem zmieriť. Stále to neviem pochopiť. Neviem, možno by si si povedala, že už je čas to nechať ísť alebo tak. Alebo pretože ti ostatní povedia, že to má prejsť alebo prejde, že to tak vlastne bude.

Ale ja viem niečo iné. Ja viem, že ja sa tej myšlienky zbaviť neviem. Tej myšlienky a tej reality, že keď teraz pôjdem domov - on tam už nebude na mňa čakať.

Chcela som to prirovnať k tejto koženej bunde - tiež sa jej neviem vzdať. A nemyslím si, že to je zlá vec. Nevzdať sa niečoho, čo miluješ. Ja viem, že môj deduško odpočíva v pokoji a som o tom presvedčená pretože on si nič iné ani nezaslúžil a preto to ani nechcem nejak nazývať, že sa vzdávam myšlienky na neho. Pretože to nejde. Aspoň pre mňa nie. Ja ho tu stále mám. Len nie vo fyzickej podobe.

To, že nenechávaš niečo za sebou ísť - alebo nevyhodíš starú vec, ktorá sa už pomaly nedá nosiť (ak ti toto prirovnanie pomôže) nie je nič zlé. A práve preto píšem tento článok. Aby si si nemyslela, keď si budeš prechádzať niečím podobným alebo si si prechádzala a stále to máš v hlave, že je to zlé mať to tam stále. Nie je. Prečo by malo? Nemusíš zahadzovať svoje pocity a myšlienky a tvoje úvahy len kvôli tomu, čo niekto povedal. Ak si chceš niečo vo svojej mysli nechať - nechaj si to tam aj nasledujúcich 20 rokov.

Vieš, každý prežíva smútok inak. A ja ti len chcem dať vedieť, že je to úplne v poriadku ak budeš smútiť. Ak budeš plakať, ak sa budeš cítiť slabá. Je to prirodzené. Čo ti ale môžem poradiť je - myslieť popritom na niečo dobré. Na to pekné, čo bolo - je aj bude.
Možno ja stále neviem/nechcem zabudnúť a uvedomiť si to - ale aspoň si žijem v tom, že všetko bude raz v poriadku a raz sa tam hore aj tak všetci stretneme :)

Tak ako aj s touto bundou - či ju niekedy vyhodím alebo niekde odložím, to možno ale určite viem, že si ju zapamätám. Tak aj ty si zapamätaj. Že aj ty si len ľudská bytosť a máš právo cítiť a vnímať veci podľa seba, bez ohľadu na všetko a všetkých okolo teba.



OUTFIT

O koženke tu už bolo toho hodne tak rovno prejdem na svetrík.

Kedysi som mala strašne veľa svetrov. Na každý jeden deň v týždni. Teraz mám dva. Keď už rátam aj tento. Neviem síce z akého dôvodu ale asi preto lebo ich nie až tak rada nosím. Každopádne tento je veľmi pohodlný a ja ho veľmi rada nosím :)

Nohavice sa mi veľmi páčili. Samozrejme boli v New Looku a samozrejme, že som si ich nekúpila hneď na prvýkrát. Nohavice kupujem v detskej veľkosti. Ako si si určite všimla, tieto nohavice a tento štýl sa teraz nosí. Kto by to bol kedy povedal, že ja si to oblečiem len tak. Pre mňa to bol typ nohavíc, ktorý majú nosiť učiteľky, právničky alebo sekretárky. Ale fascinuje ma ako sa veci dokážu zmeniť.

Tenisky sú nadmieru pohodlnejšie než som očakávala. Veď predsa len keď som si ich prvýkrát obúvala tak som ich hneď aj tak rýchlo vyzula lebo som si myslela, že na mne vyzerajú ako keby nosím obväz. No teraz na ne nedám dopustiť.

Kabelka mi udrela do očí keď som odchádzala z New Looku. A to doslova. Nejak sa snažím vyhýbať kabelkám a malým baťôžkom keďže ja som na nich závislá. No táto sa mi zdala praktická a ešte k tomu aj pekná.


Bunda - ZARA
Svetrík - New Look
Nohavice - New Look
Tenisky - Adidas
Kabelka - New Look
Rúž - Chanel 

Fotky: Dawid Wojtasiak / Úprava: Ja (môj IG)


11 komentárov:

  1. Zlatko smútok je prirodzení a potrebný pre život aby sme si vážili tie krásne chvíle. Pre mňa deduško nikdy neodišiel stále je somnou pri každom kroku pri všetkom čo robím je pri mne kým ho nosím v srdci a myslím naňho je tu stále. Upokojuje má že viem že mu je uz dobre a nič ho neboli. Miloval nás tak že nechcel aby sme sa trápili a nechal nám pokoj na duši aj keď veľkú ranu v srdci. Stále nemôžem uveriť keď idem k nemu sa porozprávať zapáliť sviečku že tam je vždy keď idem k babke mám pocit že tam bude. S úsmevom na perách a s veľkým objatim. Keď ti zmizne zo života niečo čo si miloval tak veľmi a bol si milovaný smútok vždy ostane nech už prejde akákoľvek doba. Navždy ostane dedko v nás. Dal do nás láskavosť, nádej, odvahu, sucitnost, vštepil do nás to najlepšie zo seba. Zato mu budem nesmierne vďačná dokonca života. Teším sa keď mi prídeš a konečne si ťa obimem a podelíme sa spolu o nás smútok��

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Krásně napsané a tak přirozeně, že ani nevím, co bych k tomu dodala, můžu ti ale moc pochválit fotky a outfit, protože to je fakt všechno dohromady perfektní,
    Máš naprostou pravdu, myslet na to hezké je takový základ. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Outfit je pěkný, ale ty boty mě stále neoslovují:( Nejsou můj typ. Jinak mrzí mě to,co se ti stalo s dědečkem. Mně umřela babička před rokem a stále na to myslím... člověk nikdy nezapomene, je to zvláštní pocit, ale už to tak nebolí po tom roce.

    Somethingbykate

    OdpovedaťOdstrániť
  4. :( <3 Já tohle zažívala minulý rok se strejdou, který zemřel... a pak v lednu se stala ošklivá věc dědovi, kdy se nevědělo jestli to zvládne.. nakonec zvládnul, ale smutek, strach jestli to přežije a co bude dál... no bohužel se někdy stávají takovéhle ošklivé věci :(, ale všechno má svůj čas! <3

    Na fotkách ti to moc sluší!:)
    Shard of Dreams

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dědy je mi líto, taky mi umřelo letos a loni v zimě spoustu mých blízkých, je to smutné...,ale život jde dál. Jinak se mi moc líbí tvůj outfit! Mám podobné kalhoty a ta tvoje kombinace mě zaujala! Vyzkouším a díky za inspiraci. JANISTEA

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Chápu tvoje pocity. Jednoho dědy už také nemám a rodiče z mamčiny strany miluji nade vše a občas si představuji, co budu dělat, až jednou nebudou. Jsou to hrozné myšlenky a vždycky bych si za ně dala facku, ale je to přirozené a člověk se tomu nevyhne. Není mi už deset a dávno ani dvacet, ale člověka to zasáhne v každém věku :-( život jde ale dál...
    Jo a ty kalhoty jsou parádní, hezčí jsem už dlouho neviděla :-)
    All my cosmetics

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Je mi to veľmi ľúto, drž sa a spomínaj na dedka len v dobrom.

    Rebelliouslily

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Upřímnou soustrast. :-( Ale bude líp, možná to tak nevypadá, ale bude... Z prarodičů už mám jen jednu babičku, umřel mi táta... Z něj jsem se nemohla dostat... Po pěti letech se konečně dokážu na něco těšit a mít radost, stejně ta bolest někde vevnitř zůstává, jen není tak intenzivní a dá se s ní žít... A dá se díky ní i posílit...:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. To mě moc mrzí, upřímnou soustrast :( Já se relativně dlouhou dobu nemusela potýkat s ničím takovým, že by mi umřel opravdu blízký člověk, až do loňského roku, kdy se zabil mamky přítel (byli spolu skoro 3 roky). To jsem hodně probrečela a mě pomohl opravdu jenom čas... Teď po roce a čtvrt už mi vzpomínky na něj nevhání slzy do očí, ale spíš úsměv, jaké to s ním bylo fajn :) Moc Ti přeji, aby i tvá bolest brzy odezněla ♥

    WantBeFitM

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Krásně napsané a snad bude brzy lépe, smrt je vždycky velká rána a častokrát nejvíce pro nás, co jsme tu zůstali. Mně před dvěma lety umřela milovaná babička a stejně je mi to furt lépe, ale na druhou stranu mě utěšuje že ona už tu nechtěla být (byla nemocná, děda už taky nežil a ani její kamarádky a často říkala že už by si přála jít za nimi a dožila se krásného věku). Určitě máš plno hezkých vzpomínek na které můžeš myslel :) Přeji hodně sil

    SmileThess

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Moc krásně a upřímně napsaný článek. Taky jsem se už musela párkrát poprat se smrtí blízkých. A čím víc ti je ten člověk bližší, tím je to samozřejmě horší a horší. Je dobře, že máš kromě vzpomínek i bundu, která ti dědu bude vždycky připomínat ♥
    Elle about everything

    OdpovedaťOdstrániť